Po prekonaní hrôzy z druhej svetovej vojny svetové spoločenstvo jednoznačne pociťovalo potrebu prijať základnú medzinárodnú zmluvu, ktorá upravuje v prípade ozbrojených stretov ochranu nielen zranených a chorých vojenských pracovníkov, ale aj civilného obyvateľstva. Takýmto dokumentom boli medzinárodné Ženevské konvencie.
Humánna iniciatíva
Takéto právne normy už boli zakotvené v dohovoroch, ktoré boli predtým podpísané v Haagu a Ženeve, avšak skúsenosti z predchádzajúcej vojny a najmä smrť značného počtu civilistov na frontových územiach ukázali, že je potrebné vypracovať ďalší právny akt. Na tento účel vyzvala švajčiarska vláda v roku 1948 predstaviteľov sedemdesiatich štátov, aby sa stali účastníkmi medzinárodného fóra, ktorého poslaním bolo transformovať existujúce zákony založené na skúsenostiach z predchádzajúcej vojny.
Z pozvaných vlád vyjadrilo podporu tejto iniciatívy päťdesiatdeväť krajín, ostatné štáty, ktoré posielali svojich zástupcov do Ženevy, sa obmedzili na štatút pozorovateľov. Hlavné spoločenské hnutia vrátane Organizácie Spojených národov a Červeného kríža nezostali bokom.
Prvky dohody
V dôsledku stretnutí, ktoré sa začali 21. apríla a trvali do 12. augusta, boli vypracované a podpísané štyri zmluvy (dohovory), ktoré boli dohodami upravujúcimi pravidlá ochrany obetí nepriateľských akcií. Prvý Ženevský dohovor skúmal zaobchádzanie so zranenými a chorými v bojujúcich armádach.
Nasledovala dohoda, ktorou sa do právneho rámca zaviedli akcie s chorými a zranenými vojakmi, ktorí sa stali obeťami stroskotaní. Osobitný ženevský dohovor vymedzil práva vojnových zajatcov. A nakoniec posledná časť úplne upravovala práva útočníkov s ohľadom na civilistov na územiach, ktoré okupovali.
Najdôležitejšia zásada ustanovená v dohovore
Každý Ženevský dohovor z roku 1949 bol založený na základnom princípe moderného medzinárodného práva, ktorý umožňuje vojenské operácie iba proti nepriateľskej armáde. Kategoricky zakázali akékoľvek násilie voči chorému a zranenému vojenskému personálu, ako aj proti civilistom.
V záujme lepšieho dodržiavania týchto dohôd sa v dohodách podpísaných v Ženeve vyžaduje, aby bojovníci čo najjasnejšie rozlišovali medzi vojenským personálom bojujúcim na ich strane a personálom, ktorý tvorí civilné obyvateľstvo, ktorého práva sú chránené príslušným Ženevským dohovorom a proti ktorým sú zakázané akékoľvek násilné činy.
Jedným z najdôležitejších bodov dohôd bol zákaz útokov na nevojenské zariadenia, používanie zbraní a vojenské operácie, ktoré by mohli spôsobiť neoprávnené straty a ľudské utrpenie. Ten istý Ženevský dohovor zakazoval rozsiahle ničenie majetku a civilných predmetov, ktoré nespôsobila extrémna nevyhnutnosť.
Požiadavka dohovoru pre zranených a väzňov
Osobitná pozornosť sa venovala bezpečnosti tých, ktorí boli v zajatí nepriateľa. Ženevský dohovor z roku 1949, ktorý upravuje zaobchádzanie s vojnovými zajatcami, ako aj s internovanými osobami z radov obyvateľov, ktorí sa nezúčastnili na násilných akciách, vyžaduje zachovanie ich života, zdravie, rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, osobné práva, náboženské a politické presvedčenie.V jej doložkách sa tiež ustanovuje povinné ustanovenie týchto kategórií osôb o práve na korešpondenciu s príbuznými a na získanie súdnych záruk.
Pokiaľ ide o zranených pracovníkov, Ženevský dohovor z roku 1949 nerozlišuje medzi ich členstvom v jednej alebo druhej strane zapojenej do ozbrojeného konfliktu. V súlade s jeho ustanoveniami má každý rovnako právo na poskytovanie lekárskej starostlivosti.
Z toho vyplýva požiadavka na zaistenie bezpečnosti predného a zadného zdravotníckeho personálu, ako aj všetkých zdravotníckych zariadení, vybavenia a vozidiel. Na tento účel by sa mali používať vhodné znaky, ktorých veľkosť umožňuje ich viditeľnosť z veľkej vzdialenosti.
Všeobecné ustanovenia podpísané v Ženeve
Každý Ženevský dohovor z roku 1949 má právnu silu, aj keď sa jedna z bojujúcich strán oficiálne odmietla uznať za agresora. Krajiny, ktoré podpísali túto medzinárodnú dohodu, okrem toho preberajú zodpovednosť za identifikáciu, vyhľadávanie a stíhanie osôb zodpovedných za jej porušenie. Ochrana Ženevských dohovorov sa vzťahuje rovnako na všetky osoby bez ohľadu na ich politickú príslušnosť alebo vierovyznanie.
Protokoly doplňujúce dohovory
Druhá polovica 20. storočia so sebou priniesla veľké množstvo miestnych vojen, čo preukázalo potrebu rozšíriť právny rámec tak, aby zahŕňal všetky aspekty problémov, ktoré sú s nimi spojené. V tejto súvislosti boli Ženevské dohovory doplnené niekoľkými novými právnymi aktmi. Vďaka nim sa medzinárodný právny rámec rozšíril na účastníkov vnútorných konfliktov. Bolo stanovené právne postavenie civilného obyvateľstva a zlepšila sa jeho ochrana.
Odo dňa odo dňa podpísania Ženevských dohovorov sa počet štátov, ktoré pristúpili k tejto významnej medzinárodnej dohode, zvýšil z päťdesiatich deväť na sto deväťdesiatštyri. Následné dodatkové protokoly tiež získali medzinárodné schválenie a boli ratifikované vládami najrozvinutejších krajín.
