Podľa odseku 1 čl. 1118 Občianskeho zákonníka, ako jediný spôsob, ako nezávisle nakladať so svojím vlastným majetkom v prípade úmrtia, sa vyhotoví závet. V odseku 5 tohto článku sa prvýkrát na legislatívnej úrovni zaznamenáva možnosť uskutočnenia tejto jednostrannej transakcie. Od okamihu smrti (otvorenie dedičstva) stráca majiteľ navždy právo na úpravu podmienok nakladania s majetkom alebo na prijatie nového opatrenia, ktoré určuje osud hodnôt. V tomto ohľade neplatnosť závetu, zmena a doplnenie a zrušenie závetu fungujú ako mimoriadne nežiaduce okolnosti. Majú priamy vplyv na schopnosť občana nakladať s majetkom, ktorý mu patrí, podľa svojho uváženia. Ďalej v článku sa bude podrobnejšie skúmať neplatnosť závetu, zmena a zrušenie závetu. 
Všeobecné informácie
V čl. 1118 ods. 5 Občianskeho zákonníka je uvedená definícia závetu. V súlade s normou sa jednostranná transakcia uzná za takú, ktorá vytvára príslušné povinnosti a zákonné príležitosti po otvorení dedičstva. Je však potrebné poznamenať, že vyššie uvedená definícia neodráža presne podstatu koncepcie. Samotná vôľa nemôže vytvárať povinnosti ani pred, ani po otvorení dedičstva. V takom prípade by sa mal uviesť odkaz na iný článok občianskeho zákonníka. Najmä podľa čl. 155 jednostranná transakcia, ktorá je vôľou, vytvára príslušné povinnosti iba pre osobu, ktorá ju spáchala. Účasť iných strán je povolená iba na základe dohody medzi nimi alebo v iných prípadoch ustanovených zákonom.
Špecifiká vzniku záväzkov
Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnienka, že za „osobitné prípady ustanovené zákonom“ môžu byť články 1134 (o exekútorovi závetu) a 1137 (o odmietnutí závetu), sa považuje za nesprávnu. Je nepochybné, že v rámci prvej aj druhej normy majú príslušné osoby povinnosti stanovené zákonom. Ale urobiť vôľu nestačí. Zodpovedajúce povinnosti sa objavia v prípade splnenia osobami jednosmerná transakcia. Konkrétne, vykonávateľ závetu musí súhlasiť s vykonaním poslednej vôle, nástupca musí prijať dedičstvo, pretože povinnosť stanovená v závetovom závete je splnená iba týmto spôsobom.
Právna príležitosť
Jediným právom, ktoré sa môže vytvoriť závet po otvorení dedičstva (ale nie vo všetkých prípadoch), je v skutočnosti možnosť prevziať majetok od zosnulého. Cieľom vôle majiteľa je vytvoriť schopnosť určiť podľa osobného uváženia osud materiálnych hodnôt. Na uplatnenie tohto práva je však závet nevyhnutnou, ale nedostatočnou podmienkou. V tomto prípade sú potrebné aj právne kroky iných osôb, ktoré zodpovedajú vôle majiteľa.
Druhy objednávok
Občiansky zákonník obsahuje nasledujúci zoznam hlavných druhov závetov závetcu:
- Označenie nástupcov.
- Zriadenie podielov pre dedičov na prevedenom majetku.
- Odmietnutie závetu.
- Zbavenie dedičstva všetkých alebo niektorých nástupcov.
- Pokládka testamentov.
- Vymenovanie dodávateľa. Tento typ pokynu sa považuje za voliteľný.
Vo väčšine prípadov je označenie dedičov konaním vôle majiteľa. o svedecké popieranie v čl. 1137 existuje priame vysvetlenie. Analogicky sa môže uplatniť na dedičné priradenie v súlade s čl. 6. Zriadenie podielov nástupcov na majetku si vyžaduje uvedenie samotných dedičov. V tomto ohľade môže tento druh poriadku existovať iba v spojení s definíciou nástupcov. 
vydedení
Pokiaľ ide o tento príkaz, súčasná prax v oblasti presadzovania práva sa stabilne zakladá na skutočnosti, že obsah vôle možno vyčerpať iba tak, že uvedie vôľu bez uvedenia nástupcov. Vynára sa otázka - je to v súlade so zákonom? Podľa čl. 1119, v ktorej sú uvedené definície zákonnej slobody, niet pochýb o pozitívnej odpovedi. Možnosť pozbavenia dedičstva je výslovne uvedená v odseku 1 v zozname hlavných druhov dispozícií. Zákon tak výslovne nezakazuje vyčerpanie vôle týmto príkazom. Zároveň sa odsek 5 čl. 1118 odpovedá na vyššie uvedenú otázku záporne.
Ako už bolo uvedené, vôľa funguje ako jednostranná transakcia, ktorej povinnosti a možnosti vznikajú po otvorení dedičstva. Z toho môžeme vyvodiť nasledujúci záver. Jednostrannú transakciu, ktorá nemá za následok vznik povinností a práv, nemožno považovať za závet. Vyjadrenie vôle sa však považuje za vyčerpané nariadením o zbavení dedičstva. Jediným dôsledkom takejto vôle je strata práva nástupcov prevziať majetok zosnulého na ich majetok podľa právnych predpisov. Jednoducho povedané, takéto vyhlásenie nebude mať za následok iba povinnosti, ale aj právne schopnosti dedičov. Takýto rozpor môže slúžiť ako základ pre neplatnosť vôle. Neplatnosť takejto transakcie je stanovená v čl. 168.
Zrušenie, zmena a neplatnosť závetu
Zákon v určitých situáciách umožňuje napadnutie vôle zosnulého. Neplatnosť vôle Občianskeho zákonníka Ruskej federácie je stanovená v čl. 1131. Doložka 1 tohto článku sa považuje za analogickú k článku 1 ods. 1 166. V ustanoveniach článku 1131 je uvedené rozdelenie závetov na sporné a neplatné. Okrem toho sa stanovené definície nelíšia od interpretácií týkajúcich sa iných kontroverzných alebo neplatných transakcií. Základný rozdiel medzi čl. 166 a čl. 1131 predstavuje okruh osôb, ktoré môžu rozpoznať neplatnosť závetu a inú transakciu.
Podľa prvého článku teda môžu byť subjektmi osoby, ktorých zoznam je uvedený v Občianskom zákonníku. Zároveň je možné uznať neplatnosť závetu na základe žaloby osoby, ktorej záujmy sú sporným prejavom vôle porušené. Pri určovaní ústavného súdu je potrebné uviesť, že norma stanovená v zákone č. 1131, ktorým sa stanovuje možnosť takýchto osôb odvolať sa proti príkazu majiteľa, sa zameriava na zabezpečenie ich právnej ochrany. Zrušenie, zmena a neplatnosť závetu je teda požiadavka, ktorú môže predstaviť pomerne široký okruh subjektov.
Výsledok neplatnosti transakcie
Ako už bolo uvedené, jedinou právnou možnosťou nástupcu po otvorení dedičstva bude v skutočnosti prijatie majetku zosnulého do jeho majetku a následné nakladanie podľa jeho osobného uváženia. Neprítomnosť vôle je preto dôsledkom neplatnosti vôle. Ak sa dedičstvo v takejto situácii neakceptuje, bude tento výsledok jediný. Ak nástupca uplatnil svoje práva, bude platiť iné pravidlo. Tento prípad je ustanovený najmä v čl. 168. Tento článok sa zaoberá situáciou dedičstva bez právnej spôsobilosti.V závislosti od neplatnosti teda môže byť vôľa sporná z jedného alebo druhého dôvodu a nastane jeden alebo iný výsledok neplatnosti transakcie. Oddiel V kódexu nestanovuje osobitné pravidlá týkajúce sa tejto otázky. V tejto súvislosti by sa ustanovenia kapitoly 9 týkajúce sa neplatnosti transakcií mohli uplatňovať na následky vyplývajúce z neplatnosti závetu. Jeho pravidlá sa však vzťahujú na zmluvy. 
Predmetové požiadavky
Za navrhovateľov sa považujú osoby, ktoré obhajujú neplatnosť závetu. Tieto subjekty môžu od občana, ktorý dedičstvo prijal zanedbateľným vyjadrením, požadovať vrátenie všetkých prijatých podľa pravidiel obsiahnutých v kapitole 60 kódexu. Toto ustanovenie sa uplatňuje vtedy, keď individuálne definovaný predmet slúži ako predmet dedenia. Nárokovanie veci sa vykonáva zaslaním žiadosti o potvrdenie. Potom by ste mali vziať do úvahy pripomienky, ktoré sú uvedené v uznesení pléna najvyššieho súdu a najvyššieho rozhodcovského súdu a ktoré vysvetľujú niektoré problémy týkajúce sa neplatnosti vôle.
vysvetlenie
Vo vyššie uvedenom uznesení sa najmä v ustanovení 34 vysvetľuje, že spor týkajúci sa vrátenia majetku, ktorý je dôsledkom zmluvného vzťahu alebo ktorý vznikol v dôsledku neplatnosti transakcie (neplatnosti), by sa mal riešiť podľa právnych predpisov, ktorých pravidlá presne upravujú tieto konkrétne interakcie medzi predmety. Ak medzi osobami neexistuje takýto vzťah, musí sa prípad posudzovať v súlade s čl. 301, 302. Pri prijímaní dedičstva podľa neplatného zákona sa uplatňujú dôsledky neplatnosti transakcie. Neexistujú však pravidlá upravujúce výsledky týchto jednostranných vzťahov, vymáhanie majetku od vlastníka podľa ustanovení čl. 301 sa považuje za celkom primeraný.
Pravidlá pre interpretáciu prejavu vôle
Toto je ďalší bod, s ktorým môže súvisieť platnosť závetu. Vzťahuje sa to na pravidlá stanovené v článku 1132. V súlade s tým sa pri výklade vôle sudcu, výkonného umelca alebo notára berie do úvahy doslovný význam výrazov a slov v ňom obsiahnutých. Ak existuje nejasnosť v súvislosti s akýmkoľvek ustanovením vôle, porovná sa s inými odsekmi a významom dokumentu ako celku. Okrem toho sa vyžaduje najúplnejšia realizácia predpokladanej vôle zosnulého.
Gramatická metóda interpretácie
V článku 1132 sa ustanovujú dve metódy vysvetľovania vôle zosnulého s odkazom na príslušné oprávnené subjekty. Hlavná metóda sa nazýva gramatická alebo doslovná. V takom prípade tlmočník berie do úvahy iba to, čo je uvedené v dokumente. To znamená, že berie do úvahy doslovný význam výrazov a slov, ktoré tvoria obsah vôle. Legislatíva teda vyžaduje, aby oprávnený subjekt vychádzal zo skutočnosti, že zosnulý napísal iba to, čo chcel napísať, a nič iné. 
Systematická interpretácia
Táto metóda predstavuje určenie doslovného významu ustanovenia v závete jej porovnaním s inými bodmi a všeobecným významom vyjadrenia vôle. Táto interpretácia sa používa v prípade nejasností pri porozumení obsahu dokumentu. V takom prípade zákon ukladá oprávnenej osobe motiváciu k prechodu z jednej metódy na druhú. To znamená, že tlmočník musí uviesť, čo mu v dokumente nie je jasné az akého dôvodu. Toto ospravedlnenie je obzvlášť dôležité, ak dotknutá osoba podala žalobu požadujúcu uznať neplatnosť závetu. Neprítomnosť odôvodnenia dôvodu prechodu k systematickému výkladu v motivovanom rozhodnutí nám umožňuje považovať takýto čin za neprimeraný.Toto zasa slúži ako základ pre napadnutie a zrušenie.
Art. 1132 a 431
Tieto články stanovujú pravidlá tlmočenia. V čl. Normy sa týkajú vôle av čl. 431 - zmlúv. Medzi týmito ustanoveniami je výrazný rozdiel v okruhu subjektov. Najmä podľa čl. 431 Jediným tlmočníkom môže byť iba súd. Norma okrem toho nestanovuje 2, ako v čl. 1132 a 3 spôsoby vysvetlenia. Prvé dva súčasne sa svojím opisom a obsahom podobajú tým, ktoré sú stanovené pre vôľu. Tretia metóda je tzv. Historická. V článku 2 ods. 431 sa uvádza, že v prípade, že pravidlá časti 1, ktoré stanovujú systematické a doslovné znenie vysvetlenia, neumožňujú objektívne porozumenie obsahu, je potrebné zistiť skutočnú všeobecnú vôľu strán dohody, pričom sa zohľadní účel jej uzavretia.
Zohľadňujú sa všetky existujúce okolnosti. Medzi nimi sú tie, ktoré predchádzali podpísaniu dokumentu: korešpondencia, rokovania, prax zavedená počas interakcie strán, zvyky obratu, ako aj následné kroky účastníkov. Časť 2 čl. 431 umožňuje súdu pri výklade zmluvy ísť nad rámec jeho obsahu a zohľadniť ďalšie okolnosti. V čl. Právna úprava 1132 neposkytuje stranám sporu takúto príležitosť. Norma teda obmedzuje právo tlmočníka vziať do úvahy čokoľvek iné ako text vôle. Toto ustanovenie sa javí ako celkom odôvodnené vo vzťahu k subjektom ako notár a výkonný umelec. Súd je zároveň zbavený možnosti „historického výkladu“. Podľa niektorých autorov sa takéto obmedzenie javí ako nevhodné. Vysvetľujú svoje stanovisko tým, že pri posudzovaní dedičného sporu zákonné podmienky neplatnosti závetu vždy neumožňujú vyčerpávajúce vyriešenie veci. V tomto ohľade autorizovaný orgán často čelí potrebe zohľadniť množstvo ďalších okolností, ktoré presahujú text dokumentu vyjadrujúceho vôľu zosnulého, a sú významné pre jeho objektívne porozumenie. Žiadna okolnosť teda nie je dôvodom pre neplatnosť závetu, ktorý predchádza jeho príprave. 
Dôležitý bod
Odkaz na to, čo je uvedené v čl. 1132 zákonníka o potrebe zabezpečiť čo najúplnejšie vykonanie údajnej vôle zosnulého, zákon umožňuje posudzovanie okolností, ktoré sú nad rámec vôle zosnulého, ťažko možno považovať za odôvodnené. Je to z viacerých hľadísk. Vyššie uvedené usmernenie sa týka najmä systematickej verzie výkladu textu, v ktorej je tlmočník založený výlučne na zámeroch. Okrem toho by sa podľa vyššie uvedeného predpokladu notárovi aj výkonnému umelcovi poskytla možnosť rozšírenejšieho vysvetlenia podstaty obsahu závetu. To zase nie je dovolené zákonom.
Neplatnosť závetu v rímskom práve
Najprv by sa mal uviesť stručný opis dedičstva v staroveku. Nakladanie s majetkom nebolo uznané ako závet, ale iba to, v ktorom bol uvedený nástupca. Klasická doktrína vyžadovala, aby sa menovanie dalo na začiatku závetu. Určenie nástupcu slúžilo ako podstatná súčasť nariadenia. K prípadom neplatnosti závetu došlo, ak vyhlásenie závetu obsahovalo vyčerpávajúce pokyny o tom, na koho a na ktorú časť majetku bola prevedená, ale neexistuje definovaná definícia dedičov. Vymenovanie nástupcu však nemusí byť vyčerpané. Svedectvo môže menovať opatrovníkov nad mladými nástupcami, obsahovať odmietnutia. 
Okolnosti pre uskutočnenie vôle
Na vytvorenie vôle v Ríme bola potrebná osobitná „schopnosť“. Nebola obvinená z právne nespôsobilých osôb (platcov, maloletých, duševne chorých a iných), odsúdených za urážlivé zločiny atď. V súlade s platnými ustanoveniami platnými v tom čase bola poručiteľke stanovené obmedzenie. Spočívalo v tom, že by nemal mlčky odovzdávať svojich príbuzných („podriadený“). To znamenalo, že musel ísť vymenovať ich dedičov alebo ich zbaviť dedenia, aj keď na to nebol žiadny dobrý dôvod. Vôľa bola vypracovaná na verejnom stretnutí. V tomto ohľade by príbuzní mohli počítať s tým, že poručiteľ nebude ich pozbavovať dedičstva bez ospravedlnenia pod bolesťami univerzálneho cenzúry. Vylúčenie synov z poriadku sa uskutočnilo menom, dcéry sa nedali konkrétne nazývať. Nedodržanie tohto príkazu spôsobilo neplatnosť závetu. Zo zákona bolo v takýchto situáciách dedičstvo otvorené vo vzťahu ku všetkým subjektom.
Povinný (minimálny) podiel
V staroveku mal poručiteľ neobmedzenú schopnosť nakladať s majetkom. V procese rozkladu patriarchálnej rodiny a straty bývalej prísnosti a jednoduchosti morálky však zákonník začal uplatňovať svoje právo, takže materiálne hodnoty sa niekedy prenášali na úplne neoprávnené osoby. V rovnakom čase zostali príbuzní poručiteľa, ktorí prispeli na nehnuteľný majetok, s ničím. Slúžilo to zavedeniu určitých obmedzení slobody prejavu do zákona. Bola vytvorená najmä povinná akcia. Ako ukázal život, formálna požiadavka, ktorá bola adresovaná poručiteľovi, aby určila nástupcov alebo zbavila ich dedičstva, nechránila legitímne záujmy týchto jednotlivcov. Súdna prax tak preukázala, že nestačí len uviesť v úmysle konkrétnych osôb, ktoré nadobúdajú majetok. Bolo potrebné stanoviť známe minimum (povinný podiel). Ak poručiteľ túto požiadavku nesplnil, dotknutá osoba by mohla podať žiadosť so žiadosťou o uznanie neplatnosti závetu. Táto požiadavka bola odôvodnená skutočnosťou, že takýto príkaz porušil morálne povinnosti vlastníka nehnuteľnosti. Ak bola motivácia uznaná ako motivovaná, predpokladalo sa, že poručiteľ bol „mentálne abnormálny“. Táto okolnosť zase poslúžila ako základ neplatnosti závetu. 
Kruh povinných dedičov
To bolo veľmi rozšírené praetor. Medzi subjektmi práva boli okrem iného emancipované deti. Klasická doktrína ďalej rozšírila okruh povinných nástupcov. Takže predkovia a potomkovia príbuzní, ako aj sestry a sestry polovičnej krvi a sestry a bratia poručiteľa mali právo na určité minimum. Posledný uvedený prípad nastal v prípade, ak bola zneuctená osoba ustanovená za nástupcu. Pokiaľ povinný príkaz nebol z dôvodu dobrého dôvodu zahrnutý, vôľa zostala v plnej platnosti a účinnosti. V iných situáciách sa prejav vôle považoval za neplatný.