Pred revolúciou v Rusku neexistovala prax kompenzácie morálnej ujmy. Zákonu v tom čase chýbali všeobecné pravidlá, ktoré by mohli túto oblasť regulovať. 
Predrevolučná situácia
Prípady odškodnenia za nemajetkovú ujmu sa posudzovali iba vtedy, ak sa škoda nepriamo prejavila na majetkových záujmoch obetí. V predrevolučnom trestnom zákonníku a trestnom poriadku však existoval relatívny analóg posudzovanej právnej inštitúcie. Zákon stanovil najmä možnosť obete požadovať zaplatenie pokuty v jej prospech. Suma platby (veľkosť nečestnosti) v závislosti od stavu alebo postavenia páchateľa trestného činu, ako aj postoj páchateľa k nemu by nemali byť vyššie ako päťdesiat rubľov. Ruskí právnici považovali osobné urážky za pravdepodobný základ pre náhradu morálnej ujmy. Vo väčšine prípadov sa však predloženie takéhoto tvrdenia považovalo za neprijateľné.
Zmeny po roku 1917
Pred revolúciou bola pre ruského šľachtica prirodzenou reakciou na urážku páchateľa na súboji. Požiadavka odškodné nemateriálny charakter bol povolený iba pre „odpornú“ triedu. Šľachtic, ktorý by požadoval peniaze za urážku, by navždy uzavrel cestu k slušnej spoločnosti. Po revolúcii sa myslenie Rusov trochu zmenilo. To však nezmenilo negatívny (aj keď z iných dôvodov) postoj k peňažnej kompenzácii za morálnu ujmu. Prevláda názor na neprípustnosť takýchto platieb. V tejto súvislosti právne predpisy nestanovujú postup, ktorým by sa poskytla náhrada nemajetkovej ujmy. Neexistovala definícia takejto náhrady.
Socialistické vedomie
Na základe existujúcej doktríny súdy dôsledne odmietali uspokojiť zriedka predložené žiadosti o odškodnenie. Princíp odškodnenia za škody tohto druhu bol považovaný za triedneho cudzinca existujúceho socialistického právneho vedomia. Doktrína tej doby bola založená na demagogických predstavách o nemožnosti merania dôstojnosti a cti sovietskeho muža v opovrhnutom metale. Faktom však je, že priaznivci kompenzácie takéto vyhlásenia neurobili. Ich zámerom nebolo merať nemajetkové práva v peňažnom vyjadrení, ale napodobňovať páchateľa, aby sa dopustil majetkových akcií. Jeho cieľom malo byť zmiernenie závažnosti morálnych zážitkov.
To znamená, že náhrada nemajetkovej ujmy nepôsobila ako ekvivalent utrpenia, ktoré obeť utrpela, ale ako zdroj pozitívnych emócií, ktoré by mohli čiastočne alebo úplne splatiť negatívne následky na ľudskú psychiku. Pozitívne názory vyjadrené k problému pred tridsiatymi rokmi nemali vplyv na inštancie ani zákonodarcov. Následne sa tieto diskusie úplne skončili. Socialistická propaganda prispela k zakoreneniu ideí o neprípustnosti posúdenia a náhrady nemajetkovej ujmy na peniazoch. Dosiahla taký rozsah, že aj zriedkavé tlačové správy, ktoré sa objavujú v tlači o udeľovaní kompenzácií, boli vnímané ako cudzie existujúcemu právnemu predpisu. 
Nový čas
Pojem nemajetkovej ujmy bol legalizovaný v roku 1990 zákonom upravujúcim činnosť médií a tlače. Normatívny akt však neodhalil jeho podstatu. V čl.39 bolo stanovené, že nemajetková ujma, ktorú osoba utrpí pri šírení informácií a médií, ktoré diskreditujú jej dôstojnosť a česť osobe, by sa mala vymáhať od vinných organizácií, úradníkov a občanov. V tom istom ustanovení sa ustanovilo, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy stanovil súd.
Ruskí zákonodarcovia následne vykonali niekoľko zmien v niektorých nariadeniach (napríklad zákon o životnom prostredí, ochrana práv spotrebiteľa, pravidlá náhrady škody zamestnávateľom v súvislosti s úrazom so zamestnancom v podniku a iné). Táto situácia však vyvolala pochybnosti o možnosti použitia všeobecného deliktu na náhradu nemajetkovej ujmy. Súčasne s množstvom normatívnych aktov, ktoré upravovali vzťahy v posudzovanej oblasti, spolu s riadením iných interakcií rôznej povahy, boli sprevádzané rôzne ťažkosti pri skutočnom uplatňovaní noriem. Tieto problémy sa zhoršili stanovením rôznych lehôt na prijatie a zavedenie zákonov a ich zmien a doplnení. 
Náhrada nemajetkovej ujmy v občianskom práve
V súčasnosti je dotknutá inštitúcia upravená pravidlami občianskeho zákonníka. Spolu s tým sú otázky odškodnenia za nemajetkovú ujmu upravené v zákonníku práce, zákonníku správnych deliktov, trestnom poriadku, trestnom zákonníku, federálnom zákone o masmédiách, o ochrane spotrebiteľa, postavení vojenského personálu a ďalších. Najvyšší občiansky zákonník obsahuje všeobecné ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na všetky prípady, vrátane situácií, keď je škoda spôsobená ako súčasť zmluvného vzťahu a keď obeť a vinník nie sú viazaní žiadnymi dohodami. Zákon nestanovuje žiadne osobitné prostriedky na náhradu nemajetkovej ujmy. Kompenzáciu je možné vykonať spolu s poškodením materiálu alebo oddelene. Určitá suma sa vždy získa späť od pôvodcu škody.
predmety
Kto má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy? V občianskom práve osoba, ktorej nehmotný tovar pri ktorých bol spáchaný útok. Ich zoznam je uvedený v čl. 151. Na základe zoznamu nehmotného tovaru fyzická osoba obvykle vystupuje ako obeť. Pravidlá sa však vzťahujú na právnické osoby. Podľa čl. 152, článok 5, občan, o ktorom sa šíria informácie, ktoré bránia jeho dôstojnosť, má právo požadovať náhradu morálnej a majetkovej ujmy. Podľa odseku 7 tohto článku má právnická osoba rovnakú príležitosť, ak boli zverejnené informácie, ktoré nepriaznivo ovplyvnili jej obchodnú povesť. Konanie porušovateľa sa môže prejaviť pri poskytovaní informácií, ktorých šírenie je stanovené zákonom. Týka sa to napríklad lekárskych alebo právnych tajomstiev. Protizákonné správanie možno vyjadriť aj pri zverejňovaní informácií, ktoré nie sú pravdivé a ktoré hanobia povesť spoločnosti, zverejňovaní osobnej korešpondencie bez súhlasu a vedomia vlastníka. 
Výška škody
Výška náhrady nemajetkovej ujmy nezávisí od rozsahu a prítomnosti majetkovej ujmy. Pri určovaní výšky škody sa berie do úvahy:
- Stupeň morálneho a fyzického utrpenia, ktorý súvisí s osobnými charakteristikami obete.
- Povaha zážitku, ktorý sa hodnotí s prihliadnutím na okolnosti a individuálne špecifiká obete.
- Stupeň viny.
- Požiadavky spravodlivosti a primeranosti.
- Ďalšie pozoruhodné okolnosti.
Napríklad, ak je distribúcia informácií, ktoré nezodpovedajú skutočnosti, kompenzovaná za morálnu škodu, súdne rozhodnutie sa vezme do úvahy s ohľadom na obsah a povahu publikácie, rozsah distribúcie týchto informácií. Dôležité je aj dobrovoľné vyvrátenie týchto údajov zo strany editorov. Žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy sa neuplatňuje.
Zodpovednosť: podmienky
Dôvody nemajetkovej ujmy sú uvedené v čl. 150. Zoznam uvedený v tomto článku sa nepovažuje za vyčerpávajúci. Odškodnenie sa pripočíta, ak došlo k poškodeniu zdravia. Náhrada nemajetkovej ujmy sa poskytuje v prípade zásahu do života, dobrej povesti podniku, porušenia nedotknuteľnosti rodinných tajomstiev a iného nehmotného majetku, ktorý je neodňateľný, absolútny a neprevoditeľný na iné osoby. V prípade ich porušenia sa nevyžaduje osobitný zákon, ktorý by ustanovil možnosť náhrady škody. V čl. 151 ustanovuje, že vymáhanie náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie záujmov neuvedených v čl. 150 sa vykonáva iba v prípadoch ustanovených zákonom. Týka sa to najmä okolností uvedených v čl. 1099 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odškodnenie sa môže vymáhať v prípade porušenia povinností aj vlastníckych práv. Napríklad takúto príležitosť poskytuje spolkový zákon upravujúci ochranu spotrebiteľských záujmov. Právne predpisy určujú 4 hlavné podmienky, za ktorých sa priznáva náhrada nemajetkovej ujmy:
- Vina páchateľa.
- Prítomnosť morálneho poškodenia.
- Nezákonnosť konania / opomenutia.
- Vzťah medzi správaním páchateľa a morálnou ujmou.
Dôležité okolnosti
Vzhľadom na to, že postup, ktorým sa stanovuje náhrada nemajetkovej ujmy, je upravený niekoľkými normatívnymi aktmi prijatými v rôznych obdobiach, aby sa zabezpečilo včasné a správne vyriešenie sporu, je potrebné v každom prípade určiť skutočnú povahu vzťahu, ktorý medzi stranami existoval, určiť právne predpisy, ktoré sa na ne vzťahujú. Je tiež potrebné zistiť, či zákon umožňuje náhradu škody v konkrétnej situácii, keď došlo k konaniam, ktoré mali nepriaznivé dôsledky. Súd je povinný zistiť, čo presne potvrdilo skutočnosť, že poškodenému spôsobili fyzické alebo morálne utrpenie, aké konkrétne správanie mu bolo spôsobené a za akých okolností, za čoho sa obeť považuje za dostatočnú na zotavenie sa z viny.
Nezákonné správanie
Pri posudzovaní sporu by sa mal predložiť dôkaz o protiprávnosti v konaní / nečinnosti. Prejavuje sa tým porušením nehmotného majetku patriaceho osobe alebo porušením jej osobných záujmov. Žaloba sa stane nezákonnou, ak je výslovne zakázaná zákonom, v rozpore s týmto alebo iným regulačným aktom, jednostranným plnením, zmluvou alebo iným základom záväzkov. Nečinnosť sa stane takou, ak existuje zákonná povinnosť vykonávať činnosť v súlade so situáciou. Existencia dokázaného protiprávneho konania však nebude stačiť na zodpovednosť. Náhrada nemajetkovej ujmy sa poskytuje v prípade odhalenia príčinnej súvislosti medzi nezákonným konaním / nečinnosťou a výskytom následkov.
kauzalita
Aby bolo možné vymáhať odškodnenie vinníka, musí sa preukázať, že jeho správanie sa stalo podmienkou, že obeť utrpí nemajetkovú ujmu. Napríklad z dôvodu odmietnutia predajcu produkt vymeniť, sa choroba zhoršila. Riešenie problému kauzality je spravidla jednoduché. V niektorých prípadoch je však vytvorenie tohto vzťahu sprevádzané ťažkosťami. V takýchto prípadoch je vhodné vychádzať z teórie založenej na ustanoveniach vyplývajúcich zo všeobecnej filozofickej doktríny:
- Príčinnosť je objektívne spojenie medzi javmi. Existuje bez ohľadu na ľudské vedomie. V tomto ohľade bude nesprávne riadiť sa stupňom alebo možnosťou predvídania negatívnych dôsledkov porušovateľa. Pravdepodobnosť predpokladať, že dôjde k stratám, je subjektívna a relevantná iba pri zisťovaní viny útočníka.
- Účinok a príčina záleží len na konkrétnom prípade. Len v takom prípade bude protiprávne konanie zdrojom negatívnych dôsledkov, ak s ním bude priamo (priamo) spojené.
vysvetlené
Priame (priame) spojenie existuje, ak neexistujú žiadne udalosti týkajúce sa občianskoprávnej povinnosti medzi nezákonným správaním a dôsledkami v reťazci udalostí. Ak také podmienky existujú (vyššia moc alebo tretie strany), príčinná súvislosť bude nepriama. To zase znamená, že protiprávne konanie nepatrí do rámca prípadu posudzovaného podľa právnej zodpovednosti. Toto ho zase privádza nad významnú príčinnú súvislosť. Náhrada nemajetkovej ujmy sa preto musí vymáhať len vtedy, ak existuje priame spojenie medzi správaním a dôsledkami.
víno
Toto je ďalšia podmienka zodpovednosti. Je to spôsobené skutočnosťou, že pritiahnutie osoby a jej následný trest vykonávajú určitým spôsobom preventívnu (ochrannú) funkciu. Všadeprítomná hrozba zodpovednosti však môže výrazne znížiť iniciatívu účastníkov právnych vzťahov. Aby sa zabránilo takejto situácii, je potrebné vytvoriť podmienky, za ktorých by subjekty boli pevne presvedčené, že by ich nepriťahovali nepredvídané následky ich správania. V tejto súvislosti je občianskoprávna zodpovednosť založená na zásadách viny. Pôsobí ako subjektívna podmienka. Vina je určitý mentálny prístup človeka k jeho osobnému správaniu, ktoré vyjadruje zanedbávanie záujmov jednotlivca alebo spoločnosti ako celku. Podľa čl. 401 CC, môže sa prejaviť vo forme nedbanlivosti a úmyslu. V druhom prípade vina existuje, ak je z prejavov správania osoby zrejmé, že ich cieľom je úmyselné porušenie zákona.
neopatrnosť
Často sprevádza porušovanie zákona. V takýchto prípadoch nie je zámer ľudského správania viditeľný. Nie je zameraný na vedomé porušovanie. Spolu s tým chová subjekt nedostatočnú (náležitú) obozretnosť a pozornosť. Toto je charakteristické tak pre jednoduchú, ako aj pre hrubú nedbanlivosť. Medzi týmito formami viny sú však rozdiely. Nezohľadňujú sa v právnych predpisoch ani vo výklade povolených štruktúr. V tomto ohľade by stanovenie osobitnej formy viny malo byť v každom prípade individuálne. 
Kontroverzné otázky
V občianskom práve sa zisťovanie viny vykonáva s prihliadnutím na možnosť osoby, ktorá si uvedomuje negatívne následky. Správanie sprevádzané hrubou nedbanlivosťou porušuje jednoduché pravidlá, ktorých dodržiavanie je vylúčené. Jednoduchá nedbanlivosť zároveň pôsobí ako dôsledok niektorých nepresností, opomenutí atď. Tu je však potrebné pripomenúť, že v občianskom práve existuje domnienka viny. Podľa toho sa osoba považuje za vinnú až do doby, keď preukáže opak. V súčasnosti sú typické prípady, keď občania podávajú žiadosti o náhradu škody spôsobenej kolapsom bánk a iných finančných spoločností. V tomto prípade však investori utrpeli materiálne škody.
Nemajetková ujma v tomto prípade vyplýva z majetkových vzťahov, čo znamená, že by sa nemala vymáhať. V čl. 13 spolkového zákona upravujúceho ochranu spotrebiteľa sa však poskytuje možnosť náhrady nemajetkovej ujmy. Toto ustanovenie sa však opäť uplatňuje v prípade zavinenia pôvodcu. V takýchto prípadoch je takmer nemožné to dokázať. Okrem toho všetci investori sami odcudzia svoje finančné prostriedky s očakávaním určitého zisku. Ich konanie predstavuje bežné obchodné riziko.Vkladatelia za určitých okolností zažívajú negatívne následky takýchto finančných zlyhaní. V takýchto prípadoch sa otázky náhrady nemajetkovej ujmy vždy riešia negatívne. Od odporcu sa môže výnimočne požadovať náhrada škody, ak nie je zavinená.
